Idioti v lavínovom teréne v Gruzínsku

Keď to už vyzeralo tak, že skutočný vajcový prašan neuvidíme, prišlo precitnutie: zbadali sme ho – nádejný kúsok svahu s panenským prašanom. Problém bol len ten, že svah viedol na opačnú stranu od gruzínského strediska Gudauri (Skialp a snowboarding v Arménii a Gruzii 2011 – přehled výsledků). Povedali sme si – nevadí, veď sa zvezieme len kúsok a vrátime sa späť. Ideme do toho. A vtedy sme všetci ohlúpli.

Omámení prašanom sa púšťame do neznámych podmienok

100m jazdy prašanom nemohlo stačiť. Nie po tom dlho trvajúcom snehovom zúfalstve. Hajkos to púšťa ďalej. Ďalej do neznámeho žľabu s neznámym koncom. Ako stádo ideme za Hajkosom. Základňa myšlienka je, že keď to bude vyzerať zle, vrátime sa. Čašu bolo relatívne dosť. Ale…akosi sme si pri nádhernej lyžovačke nechceli uvedomiť toto:

nemáme mapu
nevieme kam ten žľab vedie, ako skončí
nevieme aká je lavínová situácia, nevieme aký má sneh podklad, nerobili sme žiadnu sondu
nikto poriadne nevedel kam ideme
sneh bol hlboký a svah relatívne strmý, čiže návrat by bol časovo náročný a vyčerpávajúci

Na takýto sneh sme čakali takmer 3 týždne

Ako je možné, že aj napriek tomu sme pokračovali ďalej? Ohlúpli sme. Neviem ako si to inak vysvetliť, keďže každý z nás mal za sebou nejakú lavínovú skúsenosť. Utešujem sa, že máme komplet lavínovú vystroj.

Keď to miluješ, treba niekedy riešiť lavíny

Zjazd korytom s niekoľkými zrazmi (lyžovateľnými) sa postupne mení na traverz s miernym sklonom – lyžujeme ponad koryto potoka, ktorý tušíme niekde pod nami. Zrazu sa mi Hajkos s Bimbasom stratia za záhybom koryta. Čakám Michala. Ideme ďalej a čo vidíme? Spadnutá minilavínka a dole v lavíništi Hajkos. Zjavne živý. Ale niečo hľadá. Lyžu. Márne. Pomáhame mu. Lopatami prehrabeme takmer cele lavínište (2–3 hodiny vyčerpávajúcej práce), ale lyža zmizla.

Uvedomili sme si toto: je zle, že sme lyžu nenašli, pretože sa nemôžeme vrátiť – v hlbokom snehu by bol problém ísť peši, preto musíme pokračovať ďalej žľabom (ktorý sa už zmenil skôr na koryto s minimálnym sklonom), aj keď Hajkos len na jednej lyži. Prúser. Na druhej strane – Hajkos prežil. Keby sa viezol o par metrov ďalej, lavína ho zasype v niekoľko metrov hlbokom koryte potoka. Sami by sme ho asi nevyhrabali. Nálada nebola najlepšia, ale bola konštruktívna. Žiadna panika.

Ideme teda ďalej. Už vieme, že lavínovka nie je nulová. Nevieme ale odhadnúť či je to zlé všade alebo len niekde. Ideme nanajvýš opatrne, koniec srandy. Ešte zažijeme krušné chvíle, pretože cestou dole sa nedávyhnúť niekoľkým vysoko riskantným miestam. Našťastie to dobre dopadne a pred sebou zbadáme nejakú dedinu.

Lavína bola maličká, ale pozorné oko vidí hranu kaňona potoka, mohlo to skončiť nepríjemne, Hajkos prezil a my sa tomu tesime

Ukáže sa, že je prázdna (na zimu ju obyvatelia úplne opustili), a tak sa nemáme koho opýtať, kde sme a kam mame ísť. Ideme teda ďalej dole dolinou. Hajkosa občas ťaháme pomocou systému zviazaných palíc a ruksaku. Ak náhodou stretneme civilistu, nechce sa mu s nami komunikovať, takže netušíme, ako ďalej to máme do civilizácie. Neostáva nám nič, len dúfať, že nie ďaleko, aj keď podľa chovania domácich máme dojem, že je to aspoň 100 km:) Nakoniec sa dostávame do civilizácie po cca 10 km pochode dolinou.