Ruská vodka. Myslím, že výlet na Kamčatku 2009 sa nezačal zle. Počas letu v business class Aeroflotu (vďaka cestovke www.tucan.sk to bolo za srandovnú cenu, ktorej výšku zverejním až na požiadanie, pretože nie je pre slabé povahy) sme sa dokonale oboznámili s týmto nápojom. Celý výlet je tuna: Skialpinistická Kamčatka 2009 – přehled výsledků a ohlasů. Výlet byl podporený KAMA, Voda hory, Tilak, Quill-outdoor, www.lacnyskialp.sk a Baston.

Túto známosť sme počast 2 a pol týždňového intenzívneho pobytu na Kamčatke posunuli do levelu „dôverné“. Občasná nevera s ruským pivom je ospravedlniteľná, veď ako 4 Slováci sme boli vo výraznom oslabení najvacsich pijákov piva sveta (Čechov a Moravákov bolo 6). Na mieste činu sa však ukázalo, že Kamčatčania, s ktorými sme boli v kontakte, v alkoholizme výrazne zaostávajú za výkonmi, ktorých je schopná banda ČS účastníkv zájazdu. Mám dojem, že o alkohole by aj stačilo, neskôr sa k tejto téme ešte dostanem.

Architektonicky hodnotné letisko v PP-K, moderná technika slúži desiatky rokov

Prečo Kamčatka? Pretože: letenka je za rozumnú cenu, je tam pekne, sú tam vulkány, kde sa dá lyžovať s prevýšením 2 kilometre bez potreby stúpania do závratných výšok. Navyše oprášime ruštinu zo základnej školy (angličtina je prakticky nepoužiteľná) a zoznámime sa s miestnym ľudom.

Prečo nie Kamčatka? Pretože doteraz neviem, čo všetko je potrebné vybaviť, aby sa človek mohol potulovať po Kamčatke bez toho, aby ho odstrelili tankom alebo ponorkou. Viem len toľko, že je prakticky nevyhnutné mať na Kamčatke svojho človeka, znalého, čo a ako,ochotného navštíviť úrady a vybavovať povolenia atď. My sme takého človeka mali vďaka vedúcemu (Alona, dik za všetko ešte raz). Už len nájsť ubytovanie za rozumnú cenu je prakticky nemožné – my sme bývali v byte u Alony, v stanoch uprostred divočiny, aj v chate na turistickej báze. Samozrejme, situácia je úplne iná, ak si človek zaplatí okrúhlu sumičku za heliskiingový zájazd. Drsní čechoslováci však nad niečim takým len ohrnú opálené nosy. Aj keď… ale k tomu sa možno dostanem.

Po hrbolatom ale prekvapivo úspešnom pristátí na betónovej ploche (z panelových dielov, ktoré nie celkom dokonale lícovali) letiska v hlavnom meste Kamčatky, Petro-Pavlovsku, sme plní očakávaní vystúpili z lietedla do…autobusu, ktorý pamätal časy dávno minulé. Tento autobus nás odviezol cca 200 metrov k letištnej budove v tvrdom socialistickom štýle. Tam nás pekne vyložil a nechal stáť vonku. Nevedeli sme čo sa bude diať ďalej, hlavne nás zaujímal osud batožín, a tak sme nasledovali davy. Davy čakali. My s nimi. Po 20 minútach nás pustili do miestnosti s klasickým letiskovým pásom (ten sme už ani nečakali). V našich unavených očiach sa čerila radosť pri pohľade na prichádzajúce ruksaky a lyže. Nič sa nestratilo. Dobrý začiatok.

Prichádza Alona, lokálna deva, ktorú budeme trápiť našou prítomnosťou a okupovať jej „skromný“ 4 izbový byt. Alona sa tvári neutrálne, ale to preto, že sme sa predtým nevideli a zrejme nevie čo má čakať od inostrancov, čo prileteli obutí vo falošných kroksoch z Miletičky. V tom čase bolo v meste miestami cca 2 metre snehu…

Naklaložení v trošku menšom taxíku, ako bolo treba, sa rútime po jemne rozbitej ceste z letiska do hlavného mesta. Cestou sme sa usilovne kochali rozbitou cestou, zaujímavým štýlom jazdy miestnych driverov a hlavne stavbami popri ceste, o ktorých sme nevedeli, či sú také spustnuté preto, že sú opustené, alebo napriek tomu, že v nich niekto býva.

Hlavné mesto nás privítalo množstvom panelákov, veľmi zlými cestami, špinou a neobvyklým množstvom zánovných japonských SUV. Ruské autá boli raritou. Snehu bolo miestami 2–3 metre, na ceste bola, okrem množstva dier a prekážok, vrstva ľadu. Všetky plochy boli pokryté vrstvou čierneho prachu. Cesty boli zmesou roztopeného snehu a čierneho blata. Neskôr sme sa dozvedeli, že čiernu farbu má na svedomí posypový materiál, ktorým je čierny piesok z pobrežia. Spolu so šedými panelákmi a zamračeným počasím bola celková atmosféra jemne ponurá. Bratia Česi nazvali tento obrázok veľmi výstižne: 256 odstínú šedi.

Vychádzame na výlet z Aloninho bytu uprostred sídliska

S napätím sme čakali do akého bytu nás Alona privedie. Pri pohľade na exteriér sme čakali interiér ruského typu, nech to znamená čokoľvek. Na sídlisku dosiahla kvalita ciest úrovne dobre vybaveného tankodromu. Taxikár však bez náznaku zaváhania šúchal podvozkom o zem plávajúc cez kaľuže a koľaje. Za dverami, z kvalitnej ruskej ocele nás prekvapil interiér európskeho štandardu. Ako doma. Boli sme príjemne sklamaní, že si neužijeme drsné dobrodružstvo v príšernom ruskom byte.

Nebudem sa rozpisovať o tom, ako sme v deň príletu neboli schopní takmer ničoho iného, ako nekontrolovaného jet lag spánku v byte u Alony. Príroda bola silnejšia ako my. A my sme sa nebránili. Alona sa nás snažila udržať v bdelom stave ukazovaním miestnych pamätihodností. Ale povedzme si na rovinu…v PP-K na ukazovanie nie je takmer nič.

Na ďalší deň bol v pláne výlet na vulkán Kozelskij. Dokonale neinformovaní, sme nevedeli do čoho ideme. Vedeli sme len, že potrebujeme stan a vlastné jedlo a že spať sa bude jednu noc vonku. Nevedeli sme, či bude legendárna ruská zima, aký náročný je výstup, či treba cepín atď. Nakoniec sa ukázalo, že sa jedná o príjemný a nenáročný výlet s kultúrnou vložkou.

Alonin kamoš Anton nás znudene čaká cestou pod Kozelskij, on a Alona dosahovali na bežkách kozmické rýchlosti, zatiaľ čo my sme sa pohybovali na pásoch slimačím tempom

Alona sa nás pokúsia vydesiť informáciou, že nás čaká 5 až 6 hodinový nástup po kopec. Nástupom sa myslí pochod na lyžiach s 15kg ruksakom po nezáživnej rovine medzi nekonečným množstvom briezok mysliac na medvede, ktoré dosahujú alarmujúce rozmery. Realita bola naštastie iná – po 3 hodinách sme dorazili do base campu, ktorým bol bivak zhotovený z časti trupu lietadla. Počasie bolo nie veľmi optimistické, jemné sneženie, hmla…napriek tomu sme sa donútili k pár jazdám na lyžiach z neďaľekého kopca (pri viditeľnosti cca 15 metrov).

Večer v samoljote: Ruskí kamaráti a obrovské hrnce plné jedla

Večer v bivaku sme pomocou našej veľmi biednej ruštiny rozprúdili zábavu s Aloninymi kamosmi, horolezcami. Obdivovali sme poctivé ruské tažkotonážne variče a obrovské 5L hrnce (donesené v ruksakoch!). Ešte viac sme obdivovali a nápadne závideli stravu týchto ruských junákov. Vo veľkých množstvách sa napchávali cestovinami, ryžou, párkami, klobásami. Žiadne polotovary! Treba priznať, že s konzumáciou bohatých zásob sme výdatne pomohli. Na oplátku padla naša slanina, ktorú sme mali rozpočítanú na 3 dni.

Na noc sa naši ruskí priatelia uložili v lietadle (samoljote). My sme postavili stany a za jemného sneženia sladko zaspali. Nasledujúce ráno sme za krásneho počasia (modrá obloha) neuveriteľne skoro (cca 6.00) vyrazili na Kozelskij. Cestou hore sa otvárali pre Európana netradičné výhľady – konečne sme videli, že Kamčatka má skutočne napr. oproti Maďarsku prebytok možností pre pohyb v horách a na sopkách.

Cestou na Kozelskij sa pomaly otvárali výhľady, v diaľke vidno vulkán Viljučinskij, ktorý sme neskôr tiež zlyžovali

Potešila nás aj očividná kvalita snehu – na starý podklad v noci napadlo 10 cm nového snehu, ktorý slnko premenilo na niečo, čo sa dá popísať ako jemne našľahaný firn. V Európe som na niečom takom ešte nejazdil. Vtedy sme ešte netušili, že toto je na celý pobyt najlepší lyžovací sneh.

Dokonalé počasie, dokonalý sneh, vedúca Mirka stúpa na Kozelskij – hore už vidno vrchol

Trochu menej ako 2km prevýšenie sme zvládli bez problému, veď sme nejakí kancelárski športovci-teoretici, nie? Cepíny sme nevyužili, bol to príjemný choďák, stačili mačky. Na vrchole sme zakývali na Rusov, ktorí pešo vyšlapali na druhý vrchol oproti. Potom nasledoval zjazd najprv v tvrdom ufúkanom snehu a následne v spomínanom našľahanom firne. Lyžovačka bola dlhá a patrične sme chrochtali blahom.

Mirka valí dole Kozelskim, v pozadí oceán

Michal na doske

Vďaka bystrej jazde sme boli dole, pri samoljote, o pár hodín skôr ako pešiaci Rusi. Vďaka tomu sme kvaltine zrelaxovali a vysušili prepotenú odedzu na jarnom pomerne silnom slnku spomínajúc na parádny výstup, krásnu lyžovačku a fantastičné výhľady. Podstatne menej fantasičný „zjazd“ po veľmi jemne naklonenej rovine k ceste, kde nás mal čakať odvoz som z pamäti radšej vymazal (hodinu pichať paličky do snehu v snahe hýbať sa dopredu rýchlosťou 8 km/h naozaj nie je veľká pasia).

Po návrate do šedivého PP-K nasledovali samozrejme orgie v kúpeľni (v porovnaní so Všeťovými metrosexuálnymi praktikami sme samozrejme úplní začiatočníci) a rabovačka potravín.

autor: Matúš Kuchyňa